Canto Hondo

Zvláštny dom.
Čas sa v ňom načisto stratil.
V očiach veľa snov a v izbách vydýchaný vzduch.
Keď sa dusíte, nie je čas na sny.
Obyčajný smútok.
Tá, ktorá nevie odpustiť, zostáva opustená.
Mlčí. Tancuje hlbokú pieseň.
Ona.

Prvý tanečno-divadelný projekt umeleckého zoskupenia elledanse Canto Hondo (hlboká pieseň o nej...) sa stretol s mimoriadnym diváckym aj odborným úspechom. Získal hneď tri najvýznamnejšie divadelné ocenenia sezóny na Slovensku – DOSKY 2008: za najlepšiu inscenáciu, za najlepšiu réžiu a za najlepšiu scénickú hudbu sezóny.

Canto Hondo rozpráva sugestívny príbeh zrelej ženy, ktorá rieši bolestnú prítomnosť a vyrovnáva s traumami vlastnej minulosti. Nedokáže vykročiť z bludného kruhu, v ktorom žije, či skôr živorí. Nedokáže odpustiť sebe ani svojim blízkym. V snahe oživiť upadajúci partnerský vzťah sa vracia do svojho rodného domu, kde sa spod zaprášených plachiet postupne vynárajú osudy troch generácií jej rodiny.

Ocenenia

DOSKY 2008
Cena za najlepšiu inscenáciu sezóny 2007/2008
Cena za najlepšiu réžiu sezóny 2007/2008
Cena za najlepšiu scénickú hudbu sezóny 2007/2008

CENA MINISTRA KULTÚRY ZA ROK 2008
Za prínos v oblasti divadla a tanca získala umelecká riaditeľka elledanse Šárka Ondrišová za námet, scenár, choreografiu a réžiu inscenácie Canto Hondo (hlboká pieseň o nej...).

Napísali o nás

„Inscenácia Canto Hondo je prvým projektom novovzniknutého divadla a školy tanca ElleDance. Jej protagonistami sú umelci rôzneho veku i profesionálnej proveniencie, popri tanečníkoch účinkuje i známy divadelný a filmový herec Csongor Kassai. Napriek tomu inscenácia nepôsobí nekompaktne - autorskému tímu sa podarilo neobyčajne hladko a bez disharmonických tónov spojiť tanečné umenie, živú i reprodukovanú hudbu a hovorené slovo. Divákovi sa nevnucujú, ponechávajú mu dostatok priestoru pre vlastné interpretácie.“ (KOD / E. Gajdošová /Vášnivý tichý hlas/ 2-3/2008)

„Inscenace, v které se spojovaly životní příběhy několika generací, kromě působivé -atmosféry starého domu oplývala mnoha rozmanitými nápady. V rovině pohybového vyjádření, v použití rekvizit i ve zvukové složce nebyla žádná akce zbytečně a vše se rozvíjelo dál. Tanečnice houpající se zavěšená na stěně náhle asociovala kyvadlo hodin, prostírání nádobí se vyvinulo v duet s talíři, bouchnutí do stolu přerostlo v emotivní hádku a zuřivý rytmický doprovod. K zvukové složce nutno dodat, že představení doprovázela hudba Josefa Vlka, Kamila Žišky a Jána Kružliaka, která byla z části hrána na živo „mrtvými“ postavami hudebníků a která nemalou měrou přispěla k působivosti celkového tvaru.“ (tanecniaktuality.cz /J. Bitterova /Canto Hondo /2009)